Pred niekoľkými mesiacmi sa mohli Bratislavčania stretnúť s netradičným spestrením zastávok mestskej hromadnej dopravy. Z počiatku nebolo jasné, kto takto skrášlil zastávky, no neskôr vysvitlo, že to nebol dopravný podnik, ale nejaký umelec. Pripojil starostlivo vytvorené plechové zvieratká na konštrukciu zastávky. Na niektorých miestach prečkali dva týždne a postupne mizli, keďže dopravný podnik, ktorému zastávky samozrejme patria, pokladal túto úpravu za bezpečnostné riziko. V skutočnosti však zvieratká pripevnili tak starostlivo, že jednou bezpečnosťnou hrozbou bolo, keby na čakajúcich cestujúcich šľahla len samotná zastávka celá. Zvieratká ľudí potešili, zavzadzali podniku, no pochopili sme, že šlo o samozrejmý krok, pretože si skrátka niekto z vonka dovolil upraviť zastávky a niečo také byť prípustné nemôže.

Aký to malo celé zmysel a prečo to vzniklo sme sa spýtali priamo autora.

Aký to malo celé zmysel?
1. No zmysel to malo veľký, hlavne pre mňa, kedy som zistil, že v tomto štáte sa určitý druh ľudí nedokáže na vec pozrieť objektívne. Majú svoje “tabuľky”, vyhodnotili to ako ničenie cudzieho majetku a odinštalovali. Vôbec ich nezaujímal názor ľudí – okolia, ktorí tento projekt ohodnotili ako spríjemnenie prostredia. Príde mi to smutné, pretože takýmto nazeraním na vec sa veľmi ochudobňujeme. Nefunguje to len vo výtvarnom umení, je to celoplošný problém. Ako by sa nám nechcelo premýšľať. Hodíme vec do tabuliek, tá nám ju vyhodnotí a podľa nej zvolíme svoje stanovisko.
Ohlas mnohých ľudí na internetovom fóre bol pozitívny, našli v tom možno veci, s ktorými som ja ako autor dopredu nepočítal a posunuli ma ďalej. Napríklad tam niekto písal, že je to dobrá vec pre mladšie deti, ktoré sa podľa obrázkov zorientujú oveľa jednoduchšie, ako podľa názvov ulíc. Ja som zastávky výtvarne odlíšil, ale konkrétne tento význam mi vnukli až ľudia samotní.

Čo bolo prvou myšlienkou, ktorá viedla k niečomu takému?
2. Ja vytváram sochy. Stále je tam priestor medzi mojim názorom, ktorý zhmotním a dám mu určitý tvar, a okolím. Nikdy nemôžete presne vedieť ako okolie danú vec príjme. S niektorými vecami si ľudia (tým myslím nevýtvarníkov) vedia dať rady a s inými nie. Samozrejme, záleží na mnohých veciach ako vzdelanie, rozhľadenosť, kultúrnosť – jednoducho intelekt. Tým nechcem povedať že človek, ktorému sa moje veci nepáčia alebo si s nimi nevie dať rady (nedokáže sa v nich zorientovať), je debil, ale pri tomto večnom konflikte výtvarného diela a okolia ma napadlo, prečo nespraviť niečo pre ľudí. Ísť na to naopak. Pokúsiť sa vytvoriť vec čitateľnú väčšine okolia tak, aby som sa za ňu nehanbil ja sám ako autor. Vtedy sme s kamarátom založili zoskupenie pod názvom DEFORMA. Deforma má riešiť veci vo verejnom priestore tak, aby nejakým spôsobom okolie skultúrňovala. Začali sme tým, že sme vyhľadali kedysi funkčné predmety, ktoré už funkciu neplnia a poukázali na ne. Keďže nefunkčné veci boli poväčšine neudržiavané, ako médium sme zvolili farbu. Ružovú, aby pekne v šedosti miest vynikla a tieto veci sme ponatierali. Určitým spôsobom sme revitalizovali a veci získali iný význam – respektíve z kedysi funkčných vecí sa stali voľné objekty. Neskôr prišiel nápad so zastávkami. Mhd cestujem každý deň a každý deň v ten istý čas stretávam viac-menej rovnaké tváre, poväčšine unudené každodenným stereotypom. Vtedy mi napadlo ozvláštniť zastávky, ktorými sa presúvam aj ja do práce. Nech to ľudí trochu rozveselí a vtedy vznikli tieto slovenské zvieratká pre ľudí.

A čo strach pri realizácií?
3. Pri realizácií strach nemá byť prečo a pri samotnej inštalácii to bolo zábavné. Nevedel som, či za nami niekto nepošle policajtov a nebude z toho zbytočné riešenie. Jeden trolejbusár mi dokonca milo zamával a veci so mnou osádzala moja priateľka, tak dávala aj trochu pozor a týmto jej aj ďakujem za pomoc, lebo nosiť to všetko sám by som nezvládol.

Dnes všetko niečo stojí. Tu šlo o materiál, skrutky, farbu, aj nejaký návrh toho, už spomínaného bezpečného priskrutkovania. Existoval aj nejaký sponzor?
4. Sponzor som si bol v tomto prípade sám, ako vždy. Ja mám nachystaných a rozrobených vždy viacej vecí naraz a dokončujem ich podľa času a financií. Normálne som si zarobil na tabule plechu, rezanie plazmou, farbu, atď.. však ako každý, čo chce niečo urobiť bez toho, aby mal niekto právo mu do toho hovoriť. Ak si vec financuješ a vytváraš sám, si za ňu plne zodpovedný a máš plnú voľnosť. To je dôležité, tá voľnosť.

Aké odozvy sa dostali priamo k Vám?
5. Tak okolie, ktoré ma osobne pozná, bolo nadšené. Rovnako ako väčšina ľudí, čo som čítal na internete a mám pocit, že chceli viacej zvieratiek. Ono to bol aj plán, vidieť ako sa to ujme a časom pokračovať. Možno doniesť zvieratká z Afriky, alebo osádzať iné tvary, niečo čo by to zasa niekam posunulo. Avšak DPMB zakročilo rýchlo, a aby som naďalej do toho hádzal svoj voľný čas a financie, bolo to tam chvíľu a bum preč s tým, tak na to už chuť nemám. Nevidím v tom význam. Venujem sa zas voľným veciam a ak budem robiť zvieratká, tak si ich dáme u nás doma na balkón.

Vyvstali z toho nakoniec v médiách avizované problémy?
6. nie

Chystáte niečo podobné, alebo obdobné?
7. Ani neviem povedať. Ako som spomínal, nápady mám, je ich viacej. Kedy sa rozhodnem ich realizovať a či vôbec, netuším. Momentálne dávam energiu do sôch, ktoré nechcem osádzať na ulici. Stále však koketujem s jednou myšlienkou – urobiť niečo pre zvieratá v okolí… no uvidím.

s pozdravom František Bohunický